„Čo je moje, je aj tvoje“

„Čo je moje, je aj tvoje“

Čo je moje, je aj tvoje
Vernisáž: 3. 10. 2017 o 19h
Autori: dsk., Pavol Hovanec, Daniela Krajčová, Soňa Patúcová & Petra Vojteková
Kurátorka: Barbora Komarová
Trvanie výstavy: 4. 10. – 3. 11. 2017
—————————————————-

  Súčasťou programu novootvorenej galérie abc sú aj výstavy mladých kurátorov venujúcich sa súčasnému vizuálnemu umeniu. Prvú z nich do galérie prinesie Barbora Komarová, ktorá si ako hlavnú tému zvolila „spoluprácu“ v jej rôznych podobách.

Isté formy umeleckej spolupráce poznáme už napríklad zo stredoveku, kedy boli diela vytvárané v dielňach viacerými (aj anonymnými) autormi. V 20. storočí sa začal takýto typ umeleckej praxe rozvíjať, ale výraznejší „obrat ku spolupráci“ sa na výtvarnej scéne objavil počas deväťdesiatych rokov minulého storočia. Teoretik a kurátor Ján Zálešák vo svojej publikácii „Umění spolupráce“ tu rozlišuje dva typy takejto kolaborácie – na jednej strane „horizontálna“ prebieha medzi výtvarníkmi či inými účastníkmi umeleckej scény. Na strane druhej „vertikálna“ zas zapája publikum, ktoré sa buď priamo zúčastňuje na diele (napríklad v podobe spoločenskej akcie) alebo ho spoluvytvára, či aktivuje svojou prítomnosťou.

Existuje téma či metóda spolupráce aj v slovenskom súčasnom umení mladej generácie? Sú dnešní mladí výtvarníci „ochotní“ kooperovať, potlačiť svoje individuálne ambície za cenu spoločného, a teda častokrát anonymného, autorstva? Táto otázka sa odvíja najmä od nastavenia dnešného (nielen umeleckého) sveta, ktorý vyzdvihuje jednotlivca, do popredia pretláča individualizmus a s tým spojenú dravosť v prezentovaní seba, svojho mena, prípadne vlastnej samostatnej tvorby.

  Čo je moje, je aj tvoje je skupinovou výstavou, ktorá sa zaoberá témou spolupráce vo výtvarnom umení a konkrétne pri samotnej tvorbe diel. Výtvarníci neboli pri ich koncipovaní a realizácii sami, ale do procesu zapojili aj ďalšie osoby – iných umelcov, kurátorov/teoretikov či verejnosť. Hoci sa jednotliví autori vo svojich prácach venujú rôznorodým témam, princíp ostáva rovnaký. Z (v niečom rozdielnych, v inom podobných) dôvodov sa spájajú s inými, a to buď jednorázovo alebo programovo.

Príkladom vertikálnej spolupráce sú diela Daniely Krajčovej, na ktorých priamo participuje „neodborná“ verejnosť a konkrétne utečenci čakajúci na azyl na území Slovenskej republiky. Už niekoľko rokov s nimi autorka rozvíja rôzne „kreatívne“ projekty, prostredníctvom ktorých majú možnosť rozprávať svoj príbeh, opísať súčasný stav alebo ich vzťah k Slovensku. V týchto kresbách nájdeme osobné výpovede a výtvarné snahy, ktoré usmerňuje, dopĺňa a ktorým výslednú podobu dáva práve Daniela.

Spôsob kolaborácie dvoch (inak samostatne tvoriacich) autoriek približuje dielo zo série s názvom Chyba hranice (2014) od Soni Patúcovej a Petry Vojtekovej. Po ukončení štúdia na VŠVU sa dve maliarky spojili pre tento jeden spoločný projekt, dávajúc tak najavo svoj postoj k individualistickým preferenciám umeleckej scény. Postupným prekrývaním jednotlivých vrstiev sa ich maliarske rukopisy postupne pretierali a stierali, až vzniklo výsledné dielo s osobitným „štýlom“, ktoré sa nedá charakterizovať ako typické pre tvorbu ani jednej z nich.

dsk. je umelecký kolektív trojice mladých fotografov (Iva Durkáčová, Ján Skaličan, Ľuboš Kotlár), ktorí tvoria pod jednotným názvom už od roku 2012. Vo vystavenom projekte The Onion (2015) potlačili svoje vlastné špecifické prístupy a na všetkých súčastiach pracovali od začiatku výhradne spoločne. Prostredníctvom rôznych metaforických zobrazení sa snažia hľadať pravdu a hovoriť o jednotlivcovi, jeho postavení vo svete, pričom jednotlivé fotografie či videá prezentujú bez manipulácií či úprav, aby sa aspoň z časti pokúsili priblížiť objektívnemu (pravdivému) zobrazeniu.

Video umelca Pavla Hovanca Kurátor umelec – umelec kurátorom (2017) kladie viaceré otázky týkajúce sa kurátorstva a rozličných prístupov k formátu výstavy. Dáva do kontrastu dva projekty, odvíjajúce sa od jedného zadania (rovnaký priestor, tí istí umelci), pričom jeden z nich bol pripravený Hovancom ako umelcom-kurátorom a druhý Ľubošom Lehockým, teoretikom-kurátorom. Výsledkom je dvojkanálové video zachytávajúce rozprávanie obidvoch autorov o vzniknutých výstavách.

 

Z verejných zdrojov finančne podporil Fond na podporu umenia.