Marko Huba – Predpotopné sošky
Marko Huba – Predpotopné sošky
Vernisáž: 24. október 2019 o 18:00
Trvanie výstavy: 25. 10. – 13. 12. 2019
Kurátorka: PhDr. Katarína Bajcurová, CSc.
Sochár a ochranár Marko Huba (1949) sa v ART BOOKS COFFEE predstavuje svojou komornou – „ekologicky udržateľnou“ – sochárskou tvorbou. Nenápadnou rozmerom, ale nástojčivou svojím poslaním, ktoré je treba vedieť odčítať… Výstave dal názov Predpotopné sošky, ako odkaz na poslednú knihu esejí filozofa Karla Kosíka (Předpotopní úvahy, 1997), ktorá vyšla za jeho života, a v ktorej hľadal odpovede na otázky o kríze súčasnej spoločnosti a civilizácie.
Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave (1967 – 1973), patril k posledným absolventom prof. Jozefa Kostku na oddelení figurálneho sochárstva: umelecký a ľudský étos učiteľa, moderného klasika, ktorý sa vedel nadchnúť aj pre nové názory a nebál sa experimentovať v mnohom ovplyvnil sochárske uvažovanie a myslenie mladého talentovaného sochára. Jeho epicentrom sa stala figúra a jej rôzne plastické metamorfózy. Samostatný štart sochára pripadol na obdobie začínajúcej normalizácie, keď sa aj od mladých autorov vyžadovalo jasné a jednoznačné vyjadrenie súhlasných postojov s oficiálne proponovaným kultúrno-politickým kurzom socialisticky angažovaného umenia. Marko Huba nepristúpil na túto „hru“. Z rodiny zakódovaná láska a úcta k prírode, k turistike a športu, k princípom a hodnotám, ktoré neboli definované v materiálnom zmysle, ho viedli k ekologickému povedomiu, a tak sa stal sa jedným z prvých – uvedomelých a praktických – ochranárov prírody a pamiatok in situ. Bola to prirodzená a slobodná voľba – spôsob života – ktorý si programovo vybral, a ktorému sa celý a bez výhrad oddal. Stal sa z neho zapálený ochranár a záchranca zanikajúcich dreveníc, pôvodnej ľudovej architektúry, neskôr aj „veľkých“ pamiatok. Táto činnosť sa mu zdala v jeho altruistickom a ochranárskom zmýšľaní rozhodne zmysluplnejšia.
Výstava sa sústreďuje na diela z období, keď sa intuitívne a spontánne stotožnil so sochárskou hmotou, hlavne s hlinou a sadrou, tvárnou a poddajnou matériou, cez ktorú chcel vyjadriť svoj vzťah k okolitému svetu, k filozofickým otázkam, o ktorých premýšľal a ktoré ho trápili (bokom nechávame jeho „drevárske“ dizajnérske zaujatie, ktoré neskôr zúročil aj v dlhoročnej pedagogickej práci na bratislavskej ŠÚV Josefa Vydru v Bratislave). V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia (roku 1990 sa zúčastnil medailérskeho sympózia v Uherskom Hradišti, kde viaceré komorné sochy odlial do bronzu) sa sústredenejšie venoval komornej plastike – a ako inak – sám pre seba. Vo viacerých maloformátových, komorných sochárskych skiciach experimentoval s procesom odtláčania, s pohybom hmoty a hmotou v pohybe. Ako Kostkov absolvent ctil figúru, pričom však experimentoval s princípom procesuálnosti – najprv „amorfný“, biologický ľudský tvar konfrontoval s geometrickou formou, s kockou, ktorá bola preňho symbolom technickej civilizácie. Neskôr narábal s odtlačkami ľudského tela, zaznamenával pohyb vzniku svojich „sošiek“, figúry a figúrky deformoval tlakom, ťahom, hodením, bortil, roloval, lisoval valčekom na cesto, pričom výsledok tohto procesu fixoval v sochárskom materiáli (figurálne skice a poznámky z obdobia 1982 – 1984, 1990 – 1995). Vznikli tak veľmi originálne, bizarné a živelné figurálne bozettá, ako by ich nazval Juraj Meliš, ktorý komorné štúdie, skice tohto druhu pokladal za primárny základ sochárskeho umenia; sám autor ich však príznačne skromne nazval – ťažidlami. Okresané, zrolované, skrútené, naskladané, prevalcované, zastrúhané, stlačené vlastným bremenom, ukrižované medzi kvádrami, uväznené vo vlastnom diele i vo vlastnej stope… rozohrávajú pred našimi očami mikro-príbehy o ľudskej neskromnosti, nenásytnosti, ale aj skaze a možnom pokání…
Využitím postupov deformácie a deštrukcie modelovanej sochy komentoval – iným spôsobom – dôsledky civilizačných a ekologických zmien, krehkosť ľudského bytia. Vznikli tak akési pomyselné pomníky úpadku ľudskej civilizácie, uzurpovaných priestorov, akési (ironické?) veže technickej civilizácie s odtlačkami a stopami, ktoré v negatívnych objemoch ostali po gestických zásahoch a fragmentoch ľudských tiel. Ekologický aspekt Hubovho sochárstva je v tomto ohľade vlastne jedinečný aj v širšom kontexte a možno ho považovať za (nezámerné) pokračovanie (v inej hypostáze) ekologických konceptov Petra Bartoša a Rudolfa Sikoru, ktoré od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia silne zneli na neoficiálnej scéne. Okrem toho Marko Huba začiatkom osemdesiatych rokov experimentoval s negatívnym odtlačkom, prázdnom, ktoré sa zjavilo v sadrovej soche – škrupine, keď z nej vyškrabal, odstránil hlinu, s akčným zásahom do sochárskej matérie: po odtlačku ostala znásilnená krajina, medzi figurálne priestory, stopy rotujúcej figúry v tuhnúcej sadre… Riešil problémy, veľmi podobné tým, ktorými sa v tom čase zaoberali v Košiciach Juraj Bartusz a Mária Bartuszová, bez toho, aby bol o tom bližšie informovaný.
Marko Huba je od prírody skromný muž a stíšený askét, je typom introverta, ktorý neustále premýšľa – a pochybuje – nielen o sebe, ale hlavne o našom svete, o zmysle našej ľudskej a civilizačnej cesty. Varuje – ticho, zdanlivo nenápadne, ale tiež úsečne a dôrazne… pred potopou…
Katarína Bajcurová
Podujatie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Vstup voľný.